Máme mobily. Máme internet. A napriek tomu (alebo práve preto?) sa postupne vytráca čaro skutočnej komunikácie. Komunikácie, pri ktorej si hľadíme do očí, vzájomne vnímame mimiku a pri ktorej sa dokážeme dorozumieť aj bez slov…
Doľahlo to na mňa počas Vianoc, keď som dostala množstvo hromadných, neosobných sms. Väčšinou to boli stupídne básničky, na ktoré som ani nevedela adekvátne odpovedať. Prepáčte mi…
Jednoduchým príkladom umenia nekomunikácie sú dnešní teenageri (česť výnimkám). Všimla som si, že prostredníctvom sms a chatu nemajú problém hovoriť o čomkoľvek, keď však príde na komunikáciu zoči – voči, zrazu nedokážu používať súvetia a majú problém s udržaním očného kontaktu 🙂 Obávam sa, že ak to pôjde takto ďalej, hovoriť budú už len „starí“. „Mladí“ budú chatovať, pričom budú, v tom lepšom prípade, ignorovať iba diakritiku 🙂
Dnes je tiež prirodzené, že každý člen rodiny je vlastníkom notebooku, tabletu, smartfónu…, a tak sa niektorí bavia tak, že si navzájom píšu. Čo na tom, že zdieľajú jednu domácnosť… Každý sa zavrie do svojej izby a píše… Tomu druhému, do vedľajšej izby, samozrejme.
Isteže som nezaspala v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Tiež by som už nedokázala fungovať bez mobilu a internetu. Bojím sa však toho, že postupne sa z nášho života vytratí krása rozhovoru z očí do očí. Že sa vytratia mimovoľné dotyky, ktoré zvyknú sprevádzať rozhovor… Že zabudneme, ako vyzerá zapýrená tvár človeka, ktorý bol rozhovorom privedený do rozpakov… Že sa staneme uprostred množstva facebookových priateľov osamelými…
Každý z nás má vo svojom okolí ľudí, ktorí sú mu bližší ako tí ostatní. Uvedomme si, že práve oni robia náš život ešte živším, zábavnejším, krajším. Stojí teda za to s nimi pokecať 🙂