Dlho som mu odolávala. Aj argumenty, že prečo tam ešte nie som, som mala 🙂 Tento rok v lete som to však skúsila. Zaregistrovala som sa na facebooku. A spočiatku sa mi to aj páčilo, pretože som zrazu bola v kontakte aj s priateľmi, s ktorými nemám možnosť stretávať sa tak často, ako by som chcela.
Hneď na začiatku ma zarazilo, koľko ľudí mi poslalo žiadosť o priateľstvo. Aj takí, ktorých som ledva poznala…
Čo ma však totálne ohúrilo, bolo to, s akou samozrejmosťou tu ľudia verejne hovoria o svojom súkromí (a ešte to aj doložia bohatou fotodokumentáciou !!!) Silná káva – niekedy…
Do údivu ma tiež privádzalo, keď som na nástenke takmer štyridsaťročnej ženy pravidelne čítala rôzne citátiky o láske a pod. (presne také sme si písali do denníčkov ako trinásťročné).
Alebo horoskopy…
Odpočítavanie dní do dovolenky…
Samožerstvo 🙂 – (úžasne „nastajlované“ kočky alebo chlapi na fotkách a pod nimi ešte úžasnejšia diskusia o tom, ako na nich úžasne vyzerajú).
Dostalo ma aj to, čomu všetkému sa dá na facebooku fandiť. Dokonca aj „protifanúšikovskej“ stránke. Vážne. Nekecám.
Samozrejme, že si nemyslím, že je facebook zlý. Skôr žasnem nad tým, ako sú mnohí ľudia osamelí. Myslím, že keby neboli, keby ich napĺňalo niečo zmysluplné, dokázali by aj facebook používať s rozumom.
Ja som si svoj účet na facebooku zrušila. Ako dôvod som uviedla, že ho nepovažujem za užitočný. Radšej s priateľmi pokecám osobne, aj keď nie tak často, ako by som chcela. O to viac si však budem tie chvíle vážiť.