V tomto období viac ako po iné dni skloňujeme slovo demokracia. Prepáčte mi trúfalosť, ale po skúsenostiach, ktoré mám, mi to slovo už pripadá ako nadávka. Pľuvanec rovno do tváre. Za toto slovo sa schovávajú najčastejšie tí, ktorí jeho význam snáď ani nepoznajú. Kašlem na takú demokraciu, keď sa (trebárs cestou z práce) musím prizerať na mol opitému bezdomovcovi. Keď dôchodcovia, ktorí celý život pracovali, dostávajú dôchodok, z ktorého sa, ani pri najlepšej vôli, nedá slušne žiť. Keď deťom a mládeži chýba akákoľvek pokora. Keď učiteľ pre nich nie je žiadnou autoritou, naopak, pohŕdajú ním, pretože nepatrí k snobskej „vyššej vrstve“. A tak by som mohla pokračovať, ale načo? Pozitívom v tejto našej demokracii je to, že to aspoň môžem nahlas povedať. Alebo nie? Nuž, závisí to od toho, čo hovorím a kde – alebo – komu to hovorím a koho sa to týka..
Skúste povedať, napríklad v práci, otvorene svoj názor na pracovné podmienky alebo na šéfovo konanie. Predpokladám že sa na vás „demokraticky“ usmeje a poďakuje vám za úprimnosť. Viem, že sú aj normálni šéfovia, ktorí sú prístupní konštruktívnej debate. Často sú však ješitní a preto taký pokus o prejavenie vlastnej osobnej sily môže končiť aj výpoveďou. Samozrejme, trest je priamo úmerný počtu ľudí, ktorí boli svedkami tohto vášho počinu.
Aj policajti už majú na uniformách čísla pre prípad, že by ste ich potrebovali „identifikovať“. Skúste však policajta pri výkone jeho práce (napríklad, pri bežnej cestnej kontrole) upozorniť na nedostatky, prípadne mu poradiť 🙂 Skúšali ste už? Ako to dopadlo? Poďakoval vám?
Tiež si niekedy pripadám zbabelo a sú chvíle, keď si hryziem do jazyka, len aby som nepovedala niečo, čo by mi v konečnom dôsledku ublížilo. Čím som však staršia, tým viac si uvedomujem, že nemá zmysel hrýzť si do jazyka. Pretože ten najkrajší pocit je, keď sa pokojne, bez ohnutého chrbta, môžem pozrieť do zrkadla. Keď viem, že si ma vážia moji blízki. A už vôbec neriešim, čo si o mne myslia iní. To je taká moja „minidemokracia“ 🙂
Aj keď – nie vždy sa mi darí…